A review by tom_green
Zinkoví chlapci by Svetlana Alexiévich

“I don’t want to write about war any more … To live enveloped in a ‘philosophy of extinction’ instead of a ‘philosophy of life’. To compile the interminable experience of non-existence. When I finished The Unwomanly Face of War I couldn’t bear to see a child bleeding from an ordinary bang to the nose. On holiday I fled from fishermen merrily tossing on to the sandy shore the fish they had snatched out of the distant depths; those frozen, goggling eyes made me feel sick. Everyone has only so much strength to defend themselves against pain – both physical and psychological – and my reserves were totally exhausted. The howling of a cat struck by a car drove me demented. I turned my face away from a squelched earthworm. A dried-out frog on the road. Again and again I had the thought that animals, birds and fish also have a right to their own history of suffering. It will be written some day.”

-------------------------

„Nechcem už viac písať o vojne... Znovu žiť medzi „filozofiou zániku“ namiesto „filozofie života“. Zbierať nekonečné skúsenosti ne-bytia. Keď som ukončila knižku Vojna nemá ženskú tvár, dlho som nemohla vidieť, ako od obyčajného úrazu dieťaťu tečie krv z nosa, na dovolenke som utekala čo najďalej od rybárov, veselo si hádžucich na breh ryby z ďalekých hlbín, bolo mi zle od ich strnulých vypučených očí. Každý má svoje zásoby, fyzické alebo psychické, z ktorých čerpá silu a ktoré nás chránia pred bolesťou. Tie moje boli úplne vyčerpané. Išla som sa pominúť od kvílenia mačky, ktorú prešlo auto, odvracala som tvár od rozmliaždenej dážďovky alebo žaby vyschnutej na ceste... Veľakrát som rozmýšľala o tom, že zvieratá, vtáky a ryby majú tiež právo na svoje vlastné dejiny utrpenia. Aj tie sa možno raz napíšu.“