Scan barcode
A review by lili_darknight
Tu, kde bývam by Brenda Rufener
4.0
Táto kniha sa venuje naozaj neveľmi frekventovanej téme, ktorá sa však nás všetkých nejakým spôsobom dotýka. Mnoho z nás však pred ňou doslova zatvára oči a to je to, čo sa dialo aj v tejto knihe. Linden očividne nezapadala do svojej verzie príbehu, ale ako to už býva, ľudia vidia len to, čo chcú vidieť a aj keď majú pochybnosti, radšej sa nepýtajú, aby to náhodou nezničilo predstavu, ktorú si vytvorili o spoločnosti.
Keď som sa do knihy púšťala, myslela som si, že kniha sa bude venovať tomu, ako túto tému riešiť, ako si hlavná hrdinka nájde túto dokonalú rodinu a oni ju príjmu medzi seba. Mýlila som sa, o tom táto kniha nie je a je to hlavne aj kvôli charakteru hlavnej hrdinky. Linden ako postava síce veľmi nevybočuje z radu iných postáv študujúcich na priemernej americkej strednej škole, ale predsa sa líši.
Vo svojom živote toho zažila naozaj veľa, o viac toho prišla a tým pádom je vo svojej podstate rezervovaná a bojí sa niekomu úplne otvoriť zo strachu, že by jej opäť bolo ublížené. Zo všetkého najviac sa však bojí podať niekomu pomocnú ruku, pretože by mohlo vyjsť najavo jej malé tajomstvo. Čo je pre Linden nesmierne náročné, nakoľko je veľmi súcitná a vďaka svojej situácii si všíma to, čo ostatným ostáva skryté.
Vzhľadom na to, aká je Linden, som si preto až niekedy počas čítania uvedomila, že táto kniha spracováva tematiku bezdomovectva trochu inak. Áno, poukazuje na ňu, ale na druhej strane mi ju ukazuje z pohľadu niekoho, kto svoju situáciu v podstate nechce riešiť, pretože má strach požiadať ostatných o pomoc. Čo je vo svojej podstate asi ešte lepšie. Vďaka tomu som totiž mohla sledovať Linden nielen pri jej každodennom zápase s časom i okolnosťami, ale aj pri tom, ako sa pôsobením týchto okolností mení, ako sa postupne otvára a dovoľuje si byť zraniteľnou, pretože tak môže pomôcť sama sebe.
Do veľkej miery jej v tom pomáhajú jej dvaja najlepší priatelia, ktorých má Linden nesmierne rada, ale takisto je k nim skôr rezervovaná. Vzťah tejto kamarátskej trojice je asi to, čo ma na tejto knihe bavilo najviac, pretože v ich vzťahu bolo všetko – podpichovanie, niekedy zbytočná dráma, inokedy vtipkovanie, trávenie času a potom také to občasné nerozprávanie sa, pretože sa niekto ofučal. Myslím, že to sú štádia priateľstva, ktorými sme si prešli asi všetci a vďaka tomu kniha pôsobí veľmi reálne.
Vo svojej podstate je však táto kniha skôr oddychovejším čítaním, v ktorom síce autorka chcela poukázať na dôležitú tému, ale zvolila si na to spôsob, ktorý neosloví veľa ľudí, nakoľko je ukrytý v posolstve knihy. Autorka mi vďaka nemu ukázala, že nikto nemôže očakávať zmenu vo svojom živote, ak sa o ňu sám nepričiní – aj tým, že sa rozhodne požiadať o pomoc.
Tu, kde bývam je vo svojej podstate príjemnou a skôr oddychovou knihou, v ktorej som mala možnosť spoznať Linden a sledovať jej prerod z uzatvoreného dievčaťa až po odhodlanú mladú ženu, ktorá si dovolí byť zraniteľná, aby tak konečne mohla požiadať o pomoc, ktorú očividne potrebuje. Vďaka tomuto konceptu som síce mohla obdivovať vývoj jej charakteru, ale na druhej strane sa celá tematika bezdomovectva presunula medzi kulisy.
Autorka síce na túto tému chcela poukázať, ale viac ako to chcela čitateľom povedať, že sa nič nezmení, kým sa ľudia v okolí nezačnú pozerať na to, čo vlastne vidieť nechcú, a takisto kým sa človek v tejto zložitej životnej situácii neodhodlá požiadať o pomoc. To z tejto knihy robí o čosi zaujímavejšie čítanie hlavne pre čitateľov, ktorí sú zvyknutí na čítanie medzi riadkami. Ale rozhodne nepoteší tých, ktorí majú radi jednoduché lineárne knihy, v ktorých všetko dostanú naaranžované na peknom striebornom podnose.
Bohužiaľ túto knihu väčšinou chcú čítať práve títo pohodlní čitatelia. Tí si pri čítaní neuvedomujú, že sa im do rúk dostala nesmierne citlivo napísaná kniha, v ktorej sa hlavná hrdinka musí otvoriť nielen svojim priateľom, ale aj svojej bolesti, aby si mohla uvedomiť, že večným utekaním nič nevyrieši a že ak chce niečo zmeniť na svojom živote, musí sa naučiť žiadať o pomoc. Hoci priznávam, že ak by bol ten úvod o čosi kratší, nenahnevala by som sa.
celá recenzia: http://lili-darknight.blogspot.com/2019/03/naucit-sa-poziadat-o-pomoc-tu-kde-byvam.html
Keď som sa do knihy púšťala, myslela som si, že kniha sa bude venovať tomu, ako túto tému riešiť, ako si hlavná hrdinka nájde túto dokonalú rodinu a oni ju príjmu medzi seba. Mýlila som sa, o tom táto kniha nie je a je to hlavne aj kvôli charakteru hlavnej hrdinky. Linden ako postava síce veľmi nevybočuje z radu iných postáv študujúcich na priemernej americkej strednej škole, ale predsa sa líši.
Vo svojom živote toho zažila naozaj veľa, o viac toho prišla a tým pádom je vo svojej podstate rezervovaná a bojí sa niekomu úplne otvoriť zo strachu, že by jej opäť bolo ublížené. Zo všetkého najviac sa však bojí podať niekomu pomocnú ruku, pretože by mohlo vyjsť najavo jej malé tajomstvo. Čo je pre Linden nesmierne náročné, nakoľko je veľmi súcitná a vďaka svojej situácii si všíma to, čo ostatným ostáva skryté.
Vzhľadom na to, aká je Linden, som si preto až niekedy počas čítania uvedomila, že táto kniha spracováva tematiku bezdomovectva trochu inak. Áno, poukazuje na ňu, ale na druhej strane mi ju ukazuje z pohľadu niekoho, kto svoju situáciu v podstate nechce riešiť, pretože má strach požiadať ostatných o pomoc. Čo je vo svojej podstate asi ešte lepšie. Vďaka tomu som totiž mohla sledovať Linden nielen pri jej každodennom zápase s časom i okolnosťami, ale aj pri tom, ako sa pôsobením týchto okolností mení, ako sa postupne otvára a dovoľuje si byť zraniteľnou, pretože tak môže pomôcť sama sebe.
Do veľkej miery jej v tom pomáhajú jej dvaja najlepší priatelia, ktorých má Linden nesmierne rada, ale takisto je k nim skôr rezervovaná. Vzťah tejto kamarátskej trojice je asi to, čo ma na tejto knihe bavilo najviac, pretože v ich vzťahu bolo všetko – podpichovanie, niekedy zbytočná dráma, inokedy vtipkovanie, trávenie času a potom také to občasné nerozprávanie sa, pretože sa niekto ofučal. Myslím, že to sú štádia priateľstva, ktorými sme si prešli asi všetci a vďaka tomu kniha pôsobí veľmi reálne.
Vo svojej podstate je však táto kniha skôr oddychovejším čítaním, v ktorom síce autorka chcela poukázať na dôležitú tému, ale zvolila si na to spôsob, ktorý neosloví veľa ľudí, nakoľko je ukrytý v posolstve knihy. Autorka mi vďaka nemu ukázala, že nikto nemôže očakávať zmenu vo svojom živote, ak sa o ňu sám nepričiní – aj tým, že sa rozhodne požiadať o pomoc.
Tu, kde bývam je vo svojej podstate príjemnou a skôr oddychovou knihou, v ktorej som mala možnosť spoznať Linden a sledovať jej prerod z uzatvoreného dievčaťa až po odhodlanú mladú ženu, ktorá si dovolí byť zraniteľná, aby tak konečne mohla požiadať o pomoc, ktorú očividne potrebuje. Vďaka tomuto konceptu som síce mohla obdivovať vývoj jej charakteru, ale na druhej strane sa celá tematika bezdomovectva presunula medzi kulisy.
Autorka síce na túto tému chcela poukázať, ale viac ako to chcela čitateľom povedať, že sa nič nezmení, kým sa ľudia v okolí nezačnú pozerať na to, čo vlastne vidieť nechcú, a takisto kým sa človek v tejto zložitej životnej situácii neodhodlá požiadať o pomoc. To z tejto knihy robí o čosi zaujímavejšie čítanie hlavne pre čitateľov, ktorí sú zvyknutí na čítanie medzi riadkami. Ale rozhodne nepoteší tých, ktorí majú radi jednoduché lineárne knihy, v ktorých všetko dostanú naaranžované na peknom striebornom podnose.
Bohužiaľ túto knihu väčšinou chcú čítať práve títo pohodlní čitatelia. Tí si pri čítaní neuvedomujú, že sa im do rúk dostala nesmierne citlivo napísaná kniha, v ktorej sa hlavná hrdinka musí otvoriť nielen svojim priateľom, ale aj svojej bolesti, aby si mohla uvedomiť, že večným utekaním nič nevyrieši a že ak chce niečo zmeniť na svojom živote, musí sa naučiť žiadať o pomoc. Hoci priznávam, že ak by bol ten úvod o čosi kratší, nenahnevala by som sa.
celá recenzia: http://lili-darknight.blogspot.com/2019/03/naucit-sa-poziadat-o-pomoc-tu-kde-byvam.html